Keď sa sny prelínajú s realitou

Redakcia Movie Dreamers mala možnosť spraviť rozhovor s Alexandrou Borbély, ktorá si zahrala vo filme O tele a Duši, ktorý vyhral na filmovom festivale v Berlíne, cenu Zlatého medveďa, za najlepší film. Tento film sa momentálne premieta na Slovensku na filmovom festivale Be2Can 4. Rozhovor so slečnou Sandrou sa robil neuveriteľne príjemne. Rozprávala sa s nami ako keby sme boli jej kamaráti. Porozprávala nám všelijaké vtipné príbehy a prezradila nám, aj čo to o svojich emóciách pri rôznych situáciach. S redaktorom sme sa zhodli, že asi žiadny rozhovor čo sme doteraz robili nebol taký príjemný a spontánny ako s ňou. Ešte musím zmieniť, že Sandra pôsobila neuveriteľne étericky, kľudne, vyrovnane, cez svoju krásu a reč.

Prečo ste si zvolili študovať v Maďarsku, keď ste sa narodili na Slovensku?

Hoci mám príbuzných a veľa kamarátov zo Slovenska, môj materinský jazyk je maďarčina. Veľa ľudí mi taktiež hovorilo, že hrať vo svojom materinskom jazyku je najľahšie. Taktiež som chcela ísť do Budapešti, pretože mi o nej vždy rozprávala mama, že je to zvláštne a krásne mesto. Čiže vždy som mala sen stať sa herečkou v Budapešti. Napriek tomu som išla aj na prijímacie skúšky na VŠMU, kde som sa dostala do tretieho kola, do triedy Milky Vášáryovej. Ale vedela som, že keď ma zoberú na VŠMU, tu v Bratislave nebudem môcť ísť na skúšky do Budapešti. V tej dobe som mala veľmi veľkú lásku z Komárna a on chcel aby som zostala tu. Ale tretie kolo som pobabrala.

Trošku naschvál (smiech)?

To ani nie (smiech). Naozaj neviem či by ma zobrali. V podstate keby ma zobrali do školy tu, môj priateľ by nechápal, prečo chcem ísť tam a nezostanem tu, keď ma o to žiada.

Keď sa na to pozriete spätne, ste spokojná s touto voľbou, ktorú ste učinili ?

Práveže áno. Je to už veľmi dávno, asi tak pred dvanástimi rokmi. A nakoniec aj on býva v Japonsku (smiech). Ale komunikujeme spolu úplne v poriadku.

Kedy Vás prvý krát napadlo stať sa herečkou?

Keď som bola malá. My nemáme v rodine umelcov, ale mamina mi vždy rozprávala o hercoch, vždy sme pozerali filmy slovenské, aj české. Ale potvrdilo sa mi to kvôli mojej sestre. Sestra bola vždy taká výnimočná a špeciálna, lebo každý deň niečo vyvádzala. Bola stredobodom pozornosti. Ale to som chcela aj ja. Tak som potom začala recitovať po slovensky aj po maďarsky na základnej škole. Zistila som, že mi to ide, že je to ľahké a robilo mi to radosť. Tak prečo si nevybrať toto. Potom som si vymyslela ísť na gymnázium do Komárna. Pretože som počula, že je tam jeden veľmi dobrý herecký krúžok.

Takže to boli také prvé prvopočiatky s herectvom, v tom krúžku?

Áno aj, ale myslím si, že už ako som recitovala som sa väčšinou dobre umiestnila v súťažiach. Už vtedy som z toho mala radosť. Hrávala som aj na Vianočných besiedkach. Takže naozaj ma to bavilo už od detstva. Tak som si vymyslela, že toto chcem robiť.

Nikdy Vás nenapadlo robiť niečo iné?

Nie. Ale keď som nahnevaná a nemám prácu tak si poviem ja to nechám (smiech).

Čo by ste tak alternatívne robili?

Neviem, naozaj neviem. Móda je mi veľmi sympatická. Moja mama má veľmi dobrý štýl a učila nás ako sa obliekať. Tak táto móda. Ale niekedy mám pocit, že všetko nechám tak aj Maďarsko a pôjdem robiť do otcovej firmy (smiech). Ale iba keď som naštvaná.

Keď ste prišli do Budapešti začali ste hrať v najlepšom maďarskom divadle „Katona Józsefa Sinhás“. Ako ste sa do tohto divadla dostali? Ako sa Vám tam páči ?

Môj triedny na univerzite bol riaditeľ tohto divadla a stále je. V tej dobe keď nás zobral nie, ale až po rokoch. Z našej triedy sme sa tam dostali traja. Ale myslela som si, že keď sa do tohto divadla nedostanem, tak nechcem ísť inde. Pretože on nás učil žánre, akým štýlom máme hrať, čo mal on v divadle. A nič iné som robiť nechcela. To čo som sa naučila, som chcela aj robiť. Takže som bola veľmi šťastná, že ma tam zobrali.

Hráte radšej v divadle, alebo vo filme ?

Dúfam, že to nebude nikto čítať v Maďarsku (smiech). Keď sa robí film tak na jednu scénu mám päť minút, alebo desať. A ten adrenalín, keď viem, že to musím spraviť na 1000 percent ma inšpiruje. A v tom čase som schopná zo seba vydať najviac. V divadle mám vždy pocit, že mám čas, skúšame dva mesiace, Je to kopa času a človek sa na to nejak nekoncentruje. Nevydávam zo seba tých 1000 percent. Mala som raz rolu, bola premiéra, myslela som si, že už som pripravená. A potom keď sme to hrali päť rokov, každý večer som vždy ešte niečo našla. Na divadle je dobré, že sa stále učíš a vekom nadobúdaš skúsenosti. A vždy sa do tej roli dá dať viac a viac. Ale na filme ma fascinuje, že máš obmedzený čas s musíš to urobiť hneď a zaraz.

Chcel by som ešte nadviazať na to divadlo. Väčšina hercov, s ktorými sme robili rozhovori hovorilo, že radšej hrajú vo filmoch, pretože sa v ňom dá opakovať pokazená scéna ale v divadle nie. Ako ste na tom vy?

Práveže si myslím, že na druhý deň to bude lepšie. Keď som vyšla z univerzity mala som pocit, veľkej ťažoby. Prečo je toho tak veľa?! Plakala som kvôli tomu. Ale teraz už nie, teraz už viem, že treba pustiť nejaké veci, pretože aj zajtra je deň. Zajtra sa to podarí. Ja som maximalistka a to nie je veľmi dobré.

Prečo?

Lebo je to stres.

Ale tie výsledky sto ja za to ?

Stoja. Ale to sa nedá, musíš si vedieť vybrať. Kedy áno a kedy nie. Musíš vedieť kedy treba niečo robiť na 1000 percent a kedy môžeš popustiť. Inak sa to nedá. Nie som robot (smiech).

Jasné musí tam byť nejaký ten odpočinok.

Áno určite.

Teda možno, keď teraz hráte nejakú postavu v divadle, vplýva na to taká Vaša denná nálada, alebo rozpoloženie ? Vplýva to potom aj na postavu, ktorú hráte?

Nie nie, to nezbadá nikto. To viem len ja a možno moji kolegovia. Ale to sa mi páči a inšpiruje ma, keď mám partnera a hráme nejaké predstavenie po dvadsiaty krát a dá mi niečo úplne nové, alebo sa ma spýta na pódiu niečo, také zvláštne, iné. Tak je to perfektné. Keď som napríklad veľmi unavená a nechcem ísť do divadla a nechcem hrať, lebo aj také okamihy sú (smiech) tak sa dejú také zvláštne, dobré veci. Pretože tá únava spôsobuje to, že nie si taká vystresovaná, ale si taká trochu unavená, z toho vyplývajú super iné a super veci.

Je to takým inšpirátorom?

Áno, áno. V divadle sa stáva, že je to nakoniec dobré.

Ako ste sa stretli s režisérkou a scenáristkou Ildikó Enyedi?

Ona vedie na univerzite filmovú triedu. A mali sme kurz. My herci a jej filmári. Bol to iba dvojtýždňový kurz, kde sme nakrúcali také malé scény. A tam ma spoznala Ildikó. A potom, po rokoch mi napísala cez facebook, že má rolu psychologičky.

Takže Vás takto priamo oslovila ?

Áno. Teraz ako sme boli na festivale v Zürichu tak hovorila, že táto rola bola priamo pre mňa, že pri písaní si na mňa spomenula, že to bude Sandra. Takže takto vtipne ma pozvala zahrať si Máriu.

Takže, môžeme povedať, že to bola rola, šitá na mieru?

Áno (smiech)

Ako sa Vám páčil samotný scenár ? Prelínanie sa reality so snami.

No ja som sa veľa smiala, keď som to čítala (smiech). Bol to veľmi zvláštny humor. Totiž Mária, má menšie autistické sklony a všetko povie na rovinu. A z toho vyplývajú veľmi smiešne situácie. Na ktorých som sa veľmi smiala, ale aj plakala.

Takže je to taká emotívna postava?

Je to o láske, o hlbokej láske (smiech).

Ako ste sa stotožnili s tou realitou a snovom ? Stotožnujete sa aj vy s takýmto vnímaním sveta? Cez nejaké predstavy, sny,…

Ja som veľká realistka. Ale pre mňa sú medzitým veľmi dôležité aj sny. Pretože keď niečo neviem, alebo sa niečoho bojím, tak sa mi to v sne ako keby ukáže. Takže ja z nich veľa prijímam. Mne sny veľmi pomáhajú. Aj keď som bola na univerzite a nevedela som ako mám niečo zahrať, tak mi sny všetko ako keby pošepkali.

Takže je to taká inšpirácia tie sny?

Áno, áno.

Ako ste sa cítili na Berlinale?

Ja som sa takto usmievala (americký, silený úsmev), (smiech), lebo som sa veľmi bála. Som na červenom koberci a čo teraz mám robiť?! Nevedela som sa chovať ako normálna tridsaťročná žena, že ja tu teraz stojím a všetko je tu také normálne, nie nevedela som sa tak chovať (smiech). Bola som ako malé decko (smiech). Aj priateľ mi stále hovoril usmievaj sa, to čo robíš (smiech)?! A potom keď sme išli do sály, predstavili nás1600 divákom, sedeli sme v strede, museli sme sa pokloniť povedali naše mená. Potom som si podpísala portrét, ktorý bol veľmi veľký a zavesený na stene. A keď skončil film, všetci zostali v sále a tlieskali, my sme museli ísť na pódium, tak som normálne revala. To bolo niečo fantastické. Nikdy na to nezabudnem. Ale bol to šťastný plač. Predtým mi urobili make-up, takže to bolo strašné (smiech). Niečo zvláštne sa so mnou stalo. Ja som nikdy netúžila ani po festivaloch. Neviem prečo. Ja som si myslela, že keď sa mi splní, že budem v Budapešti herečka, tak to mi už stačí. Je to zvláštne, ja som takéto niečo neočakávala. Takže teraz som z toho strašne šťastná.

Aké máte skúsenosti s filmom ?

Hrala som v Maďarsku v jednom akčnom seriály. Nebol to veľmi dobrý seriál (smiech), ale naučila som sa pri ňom filmovú techniku. Takže potom keď som natáčala s Ildikó, som to využila a nemusela som sa sústrediť na techniku, ale na svoju rolu.

Takže tam už boli nejaké tie skúsenosti?

Áno. Potom som mala ešte také tri malé role vo filmoch, ale toto (O tele a duši) je moja prvá hlavná úloha. Takže ja som otvorená všetkému. Pravdaže si musím si prečítať scenár, zistiť aká je rola, ale teraz som veľmi otvorená filmu, pretože to natáčanie je naozaj super vec.

Je to náročné? Ako ste spomínali skúšky v divadle, je to úplne iné ?

To je náročnejšie. Pri filme je to príjemnejšie. Možno je to aj preto, že v divadle pôsobím už desať rokov, keď rátam aj s univerzitou, lebo aj tam sme stále hrali divadlo. Takže film je pre mňa niečo také nové možno aj preto. Na filme je krásne to, že zostane. Lebo v divadle nevie nikto ako som hrala Rosalindu od Shakespeara (Ako sa Vám páči) predvčerom, ani to, že som ju zahrala napríklad 5x najlepšie. Proste to nezostane. A vo filme áno. Takto si ho budú môcť pozrieť aj moje deti (smiech).

Ešte by som sa vrátil k tej Budapešti ako sme sa o nej rozprávali. Stotožnili ste sa s tým mestom tak ako ste očakávali?

Je to môj domov. Je dobré sa tam vrátiť. Ale môj domov je kde sú moji rodičia a moja rodina. Takže nemôžem poprieť, že mi domov chýba. Ale dúfam, že tam budem mať rodinu. Ešte nemáme deti takže to nie je ono.

Keď ste prišli do Budapešti splnili sa Vám také Vaše sny a vízie, o ktorých Vám rozprávala mama?

Áno to sa mi splnilo. Môžem povedať (smiech).

Čo by ste povedali na tamojších ľudí?

Sú veľmi príjemní. Ja som tam prišla a dospela som. Videla som aký je svet, ako musíme byť aj sebeckí. Každý deň musíme dokazovať, že akí sme dobrí. Takže to je ťažké. Ale ja si myslím, že to je tak všade. Cítim sa tam už dobre. Mám tam veľmi, veľmi dobrých priateľov a aj zo Slovenka, ktorí tam žijú. Máme s priateľmi taký „krúžok“ kamarátov. A keď s kamarátom nechceme aby nám niečo rozumeli, tak si to povieme po slovensky (smiech). A to nemajú radi. Ale je dobré, že máme takú „tajnú reč“ (smiech).

Spomínali ste aj módu a modeling, máte aj v tomto smere nejaké plány, možno vízie, sny ?

Ja som už na to stará (smiech).

Keď nie modeling, tak módu ako takú?

No neviem, čo s tým. Uvidím, ako čo bude. Teraz o mne v rôznych maďarských magazínoch píšu, alebo fotíme také módne fotografie. Takže toto zatiaľ robím. Ale vždy ma to zaujímalo. Keď nebudem dostávať nové role, tak s tým možno budem musieť niečo urobiť (smiech).

Máte nejaké vízie do budúcnosti, alebo čo by ste chceli robiť?

Ja by som veľmi chcela pracovať (smiech). Chcela by som točiť filmy. Možno, že aj tu, alebo v Čechách. Takže to je môj sen. Keď už som sem nechodila, tak by som si to takto aspoň vynahradila.

Máte niekoho takého s kým by ste si chceli zahrať?

S Milkou Vášáryovou (smiech), ale to je veľmi veľký sen.

A v divadle, alebo vo filme?

Vo filme.

Trailer k filmu O tele a duši:

Zdroj (foto): FE

Simona & Filip

 

 

 

 

 

400 Celkové pozretia, 2 dnes

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *